Reportáže‚ rozhovory
Tu stála, kým nespadla, národná kultúrna pamiatka
Z ohlodanej fasády trčia už len skoby. Prezrádzajú, že ešte nedávno tu bola pamätná tabuľa. Dom na Halenárskej ulici v Trnave však osirel a mesto sa bálo ľudí, pre ktorých by tabuľa mala iba cenu liatinového poklopu. To, čo by bolo pýchou každého mesta na svete, sa v Trnave mení na ruinu.
Bronzová doska bude v depozite až do skončenia rekonštrukcie, ktorá sa ešte ani nezačala. Okoloidúci či turisti preto ani netušia, že medzi rokmi 1789 až 1816 tu sídlila slávna Jelinkova tlačiareň. Václav Jelinek bol zamestnancom Trnavskej univerzity. Až do požiaru svojho prvého bytu na Pekárskej ulici sa živil krčmárstvom. Už v počiatkoch svojho nového remesla sa dostal medzi mlynské kamene dvoch táborov.
Na jednej strane stál autor Reného mládenca príbehov a skúseností dolnodubovský farár Jozef Ignác Bajza, farár Tomáš Chovanček a františkánsky páter Adalbert Šimko a na druhej strane naháčsky farár Juraj Fándly podporovaný Antonom Bernolákom.
Jablkom sváru sa stala Fándlyho Dúverná zmlúva. Vyšla hneď v prvom roku fungovania tlačiarne nákladom mladých kňazov bratislavského generálneho seminára. Fándlyho dôverný rozhovor medzi mníchom a farárom, týkajúci sa najmä jedného z významných reformných opatrení Jozefa II., zrušenia meditatívnych a žobravých reholí v habsburskej ríši, okamžite vyvolal ostré reakcie zástancov starých poriadkov. Bajza a spol. knižne zaútočili nielen na Fándlyho osobu, ale aj na jeho literárnu slovenčinu. Fándlyho obranné odpovede v tretej a štvrtej časti Dúvernej zmlúvy už tlačou nevyšli, hoci rukopis schválila aj cisársko-kráľovská cenzúra. Rukopisy sa akousi náhodou dostali u Jelinka do rúk jednému zo spoluautorov Anti-Fándlyho, chtelnickému farárovi Tomášovi Chovančekovi. Ten neváhal a už 22. januára 1790 napísal generálnemu vikárovi Jozefovi Ignácovi Viltovi list, že má spoľahlivé správy, podľa ktorých J. Fándly usiluje sa vydať tlačou u trnavského typografa V. Jelinka svoje posmešky namierené proti nemu - vikárovi Viltovi. O necelý mesiac patrón osvietenských spisovateľov cisár Jozef II. zomrel. Konzistoriálna rada generálneho vikára zhabané rukopisy nedovolila publikovať so slovami, že tlač si nijako nezasluhujú. Rada zakázala Fándlymu aj akúkoľvek ďalšiu literárnu činnosť a Jelinek sa stal takpovediac mŕtvou schránkou na vymieňanie listov medzi vikárom a naháčskym farárom.
Fándlyho odporcovia sa však predsa len dočkali verejnej odpovede, a to vo forme anonymnej knižočky s dlhým názvom (ako všetky vtedajšie diela): Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních ruk odevzdať. Na Fándyho obranu sa takto už v roku 1790 postavil mladý farár z Čeklísa (dnešného Bernolákova), zakrátko už tajomník arcibiskupskej kancelárie Anton Bernolák. V brožúrke sa vyjadril, že Fándlyho slovenčina je číra a čistá, na rozdiel od literárnej reči Bajzu, ktorá je len zmiešaninou jazykových prvkov rozličnej proveniencie.
Václava Jelinka medzi členmi Slovenského učeného tovarišstva, založeného v roku 1792, vo Fándlyho zozname v Zelinkárovi nenájdeme, zato sa stal ústrednou postavou v dejinách tohto významného spolku. Prvé z množstva diel tovarišstva, Fándlyho Piľného poľného a domajšieho hospodára, vytlačil práve Jelinek.
Václav Jelinek sa už v počiatku svojej novej živnosti dostal aj do víru iných problémov. Na základe Tolerančného patentu Jozefa II. sa do Trnavy po 250 rokoch vracajú Židia. Mešťania s usadením sa prvých siedmich židovských rodín v Trnave nesúhlasia. Začiatkom decembra 1790 spíšu pre palatína krajiny petíciu, v ktorej sa dožadujú zachovávania dávnych výsad. Jelinek vydal petíciu tlačou v slovenčine i nemčine. Rýchla odpoveď od palatína z Bratislavy na protižidovskú sťažnosť je zamietavá. Mesiac na to udajú Anton a Henrich Mayerovci Jelinka na trnavskom magistráte. Vydaním protižidovsky namierenej knihy Ignáca Kozmu vraj narúša spolunažívanie občanov. Magistrát nariadil 500 čerstvo vytlačených exemplárov knihy zhabať.
V júli 1797 je Václav Jelinek zvolený za člena šesťdesiatčlennej vonkajšej mestskej rady a túto funkciu vykonáva ešte plných dvadsaťšesť rokov. V roku 1816 sa Jelinek s rodinou i tlačiarňou sťahuje na Hlavnú ulicu. Na mieste jeho pôvodného domu na severnej strane Zámočníckej ulice vyrástol obchodný dom Baťa, teraz tam sídli Československá obchodná banka. V čase sťahovania už pár rokov viedol tlačiareň Jelinkov syn Ján Krstiteľ. Stopy po Jelinkovej tlačiarni na Zámočníckej nájdeme ešte v roku 1922, keď ju dediči predávajú tlačiarovi a dramatikovi Ferkovi Urbánkovi.
Stav pôvodného sídla Jelinkovej tlačiarne na Halenárskej ulici je katastrofálny. Len aby raz aj na tomto mieste nemusel zahanbený sprievodca turistom oznamovať: „Tu ešte nedávno stála, kým nespadla, národná kultúrna pamiatka, budova Jelinkovej tlačiarne, bez ktorej si nemožno predstaviť činnosť Slovenského učeného tovarišstva a v podstate zrod moderného slovenského národa.“
TEXT A FOTO: Laco Šebák
Peter Roháč
Ujo Gabo komentuje
Ocitnúť sa v čase niekdajšej dávno zašlej slávy Spartaka na trnavskom štadióne, bol veľký zážitok. Raz sa mi to ešte ako žiakovi základnej školy pošťastilo a dodnes na to s láskou spomínam. Neviem už, kto bol vtedy súperom ani ako sa zápas skončil - no to podstatné si pamätám. Ten zápas pre rozhlas komentoval Gabo Zelenay.
Dnes sedia komentátori v komentátorských kabínach a na monitoroch majú väčšinu potrebných údajov. Hoci i vtedy už aké-také komentátorské kabíny existovali, Gabo Zelenay ich priestory zásadne nevyužíval – zápas zásadne komentoval priamo z hracej plochy. Hneď pri lajne mal malý latkový reštauračný stolík s parazólom a stoličku. Tam sedel... Hm, sedel ? No, stoličku mal, ale ak si na ňu aj občas sadol, ihneď z nej z nejakého dôvodu vyskočil.
Väčšina divákov mala pri uchu japonský tranzistorák a pozerajúc futbal počúvali "odborný" komentár. I ja som mal malý Hitachi a tiež som počúval, čo ujo Gabo reval. V jednom momente zápasu rozhodca už ani neviem prečo zapískal. Možno mu bolo otupno a chcel si zanôtiť, možno sa potkol... A možno sa i niečo stalo ohľadne futbalu, ale to neviem, lebo ujo Gabo akurát dorozprával o delikátne naklepanom rezni v jedálni vtedajšieho trnavského hotela Karpaty, kde bol pred zápasom na pohostení, a práve sa rozrozprával o špecifickej chuti orešanského vína. Na hvizd rozhodcu prerušil túto zaujímavú tému a rozhodol sa pre poslucháčov zistiť dôvod. Odložil mikrofón a pobehol pozdĺž postrannej čiary za rozhodcom a v hluku štadióna sa snažil rukami i nohami naznačiť rozhodcovi, že ho okrem rezňa a orešanského vína zaujíma i futbal. Nakoľko tento tanec predvádzal už po niekoľkýkrát, vynervovaný rozhodca, ktorého, ako vždy, celý štadión častoval otrepanými nadávkami zväčša pohlavného obsahu, sa k nemu otočil a urobil gesto, ktoré nesignalizovalo ani faul, ani ofsajd, ani roh... Ukázal iba, ako a kde sa ohýba ruka. Ujo Gabo od jedu tresol šiltovku o trávnik a bežal rýchlo k svojmu stolíku, uchopil mikrofón a o chvíľu sa z môjho Hitachi ozvalo:
"Vážení športoví priatelia, bohužiaľ, nepodarilo sa mi zistiť dôvod prerušenia hry. Rozhodca na moju priamu otázku hulvátsky odpovedal veľmi, ale naozaj, vážení športoví poslucháči, naozaj veľmi nešportovým, skutočne, vážení športoví poslucháč, veľmi nešportovým posunkom. Takže, vážení športoví poslucháči, konštatujem že je približne 52. minúta zápasu, stav je 0:0, góly dali... teda, pardón, vážení športoví poslucháči, gól nedal nikto a my sa môžeme opäť venovať orešanskému vínu...!
©Peter Roháč, 2012
Peter Roháč
Staniol
Na Vianoce všetci figaráci kradli staniol, až ich museli na vrátnici kontrolovať. Používali ho potom doma pri výrobe salóniek, bolo to vtedy veľmi moderné.
A tak pred fajrontom stáli v rade na vrátnici Figara zvlášť ženy a zvlášť muži - a vrátničky obchytkávali ženy a vrátnici obchytkávali chlapov... Ale staniol mizol stále.
Jeden pán práve absolvoval výstupnú kontrolu a vychádzal na ulicu vo chvíli, keď zo šesťstotrojky vystupovala riaditeľka podniku. Ten pán bol dobre vychovaný, a tak bez ohľadu na silnejúci vietor pozdravil riaditeľku galantným úklonom, ktorý bol sprevádzaný elegantným pozdvihnutím klobúka.
Kombinácia zdvihnutého klobúka a silnejúceho vetra spôsobila, že sa obyčajný klobúk premenil na klobúk čarodejný. Nevyliezali z neho síce zajace ani nevyletovali holuby - ale staniolové štvorčeky, ktoré sa sťa trblietavé konfety rozleteli Leninovou ulicou.
Potom o tom kúzelníkovi písal Beňo Škreko v Roháči vo svojej rubrike Na basovú nôtu....
Peter Roháč
Konkurencia
V Tnave bývala najlepšia zmrzlina u Turka na dnešnej Štefánikovej ulici, čo sa vtedy volala Jilemnického a ešte predtým Hitlerova a ešte predtým, čuduj sa svete, tiež Štefánikova.
Predávali tam zmrzlinu tak, ako sa väčšinou predáva dnes - takou tou patentovanou žufankou, a tá zmrzlina bola prudko jedlá.
Návštevníci Trnavy, ktorí prichádzali od Kríčka, skôr, ako sa ocitli pri Turkovi, prechádzali okolo plechovej búdy vedľa podzemných smradľavých záchodov na Kríčku, a v tej búde sedela jedovitá tlstá tetka a vedľa nej hučala veliká biela debna. Keď niekto chcel zmrzlinu, strčila kornútok pod taký dzindzík a zmrzlinu doslovne čapovala. Tá čapovaná zmrzlina vyzerala ako zubná pasta a chutila ako cencúľ.
A človek lízal tú hmotu bez farby chute a v lepšom prípade i bez zápachu a... lížuc tú hnusobu prešiel prešiel okolo Turka. Vtedy už vedel, že pochybil, ale bolo neskoro. Utratiť zasa ďalšiu korunu by bolo hýrenie.
A tak tá tlstá baba v plechovej búde napriek nevalnej kvalite svojho produktu pomerne dobre prosperovala. Keď minula zmrzlinu, otvorila na vrchu tej svojej mašiny dekel a do útrob toho vynálezu vyliala zo špinavého kýbla podozrivú tekutú zmes veľmi neprirodzenej farby. Mašina chvíľu hučala a onedlho sa už biznis točil nanovo.
Každý, kto si neskôr uvedomil, že urobil blbú obchodnú transakciu, pri spiatočnej ceste búdu aspoň opľul. Tá tetka musela prichádzať do búdy ráno smerom od centra a na fajront tým smerom i odchádzať, lebo zrejme nikdy nevidela zadnú stenu svojej búdy. Jedného dňa jej tam nejaký nespokojný zákazník totiž nechal odkaz napísaný farbou na celú šírku búdy. Veta to bolo prostá a výstižná. Stálo tam (citujem a prepytujem): Máš na piču zmrzlinu!
Ten nápis tam bol celú sezónu a bol by asi i dlhšie, lenže na jeseň tú búdu naložili na Robur a niekam odviezli...
Možno tam... No, ako to písali o tej zmrzline...
A u Turka sa predáva zmrzlina dodnes.
Peter Roháč
Spomienky na jarmok
Tak ako k Rímu patrí koloseum, k Parížu eifelovka, k Bratislave smrad z dimitrovky a k Solnohradu Mózart, tak patrí k Trnave TTJ - teda Tradičný trnavský jarmok, ktorému sa ale u nás nepovie inak, ako JARMEK (s veľkými písmenami). Mnohí Trnavčania i obyvatelia spádovej oblasi od Váhu po Malé Karpaty merajú čas v dvoch epochách - doba pred jarmekom a doba po jarmeku.
Osobne si na JARMEK uchovávam idylické spomienky a nechcem sa o ne nechať pripraviť. Aj preto naň už nechodievam.
Pamätám si tie krásne štvrtky, keď už na fajront začínal jarmočný zhon a úderníci v tesilkách a s aktovkami pod pazuchami začínali hodnotiť úroveň burčáku. Kým prišiel do každej takejto partie i ten, ktorý zostal cviknúť karty, bolo už jasné, že rovnako ako vždy i tento rok sú to samé kvasnicové samosery. To však v žiadnom prípade neznamenalo, že sa piť nebude. Hovorilo sa o mizernej úrovni ponúkaného burčiaka, nadávalo sa na komunistov a vyjadrovala sa nespokojnosť s výkonmi Spartaka. A hlavne - dokola sa omieľala ľudová múdrosť že burčák* je zdravý a že ním treba vymeniť krv.
Keď už úderníci pili bez zbytočných rečí o podvodníkoch vyrábajúcich burčák z teplej vody a kvasníc a keď už na ich tvárach žiaril onen známy spokojný úsmev značky po nás potopa, rozšírili sa davy jarmočníkov o prvé (zďaleka nie posledné) Cigánky, vykonávajúce vačkové kontroly. Istejšie to mali síce až večer, keď už úderníci oddychovali na lavičkách i mimo nich, ale konkurencia bola veľká, nemohli sa nechať predbehnúť. O zlatú baňu sa delili domáce z Kríčka, zablchavené olašáčky z Barčovského i tie klasické z Linčianskej.
Jarmočná pohoda bývala občas narušená strhuvším sa driemajúcim úderníkom, v ktorom sa objavil náznak zodpovednosti alebo skôr reálneho strachu z reakcie milovanej polovičky. Strhol sa, vyplašene pozrel na hodinky, ak ich ešte mal, a ešte vyplašenejšie pozrel na zápästie, ak už hodinky nemal, vyskočil a prášil ostošesť na stanicu alebo na Kríček k autobusu. V tom autobuse mu bolo často nevoľno (nielen jemu), a preto tzv. jarmečák mal vždy viac zastávok medzi dedinami, ako v dedinách.
Súmrak sadal na Trnavu. Zo zastávky č. 5 na stanici vyrazil autobus linky Trnava - Dobrá Voda. Ušlo sa mi výhodné miesto vpravo za štvorkou a pozeral som oknom na jarmočnú Trnavu. Vyrazili sme presne. Kúsok po Kollárovej na svetelnú križovatku, tam doľava na Hospodársku, ktorej i vtedy vraveli Hospodárska, hoci bola v tých časoch oficiálne zovaná Ulicou SNP. Táto široká hlavná ulica kopíruje západnú stranu mestských hradieb - medzi ulicou a hradbami tečie riečka Trnávka a k hradbám sa túli úzky dlhý park zvaný promenáda. Idúc po Hospodárskej bolo z autobusu vždy zaujímavé sledovať, čo sa deje v súbežnej promenáde. Nieto ešte cez jarmok.
Hoci hneď na začiatku promenády na ľavom brehu Trnávky stála odjakživa - a stojí dodnes - povesťami opradená biela pomaľovaná búda tzv. mestských záchodov, chlapi radšej obštiavali stromy. Sociálne pracovníčky v búde a jej okolí ponúkali svoje služby a na scéne sa zjavila i povestná Sida. Iné ženy, menej liberálne založené, tlačené biologickými potrebami a hroziace sa takejto spoločnosti, namiesto tohto záchoda radšej hľadali útočisko za nejakým kríkom, nastavujúc uhol učupenia tak, aby v prípade, že po hlavnej ceste pôjde niekto známy, neprišli do rečí.
Z Hospodárskej sa odbočuje doprava na Kríček. Kríčkom je nazvaná druhá autobusová stanica - na severnom konci starého mesta. Autobus z Hospodárskej zatočí doprava, prejde po moste cez Trnávku a vyberie si, pri ktorej zastávke zastaví.
Tesne pred odbočením z Hospodárskej som si všimol chlapíka, ktorý bežal zarovno autobusom, mávajúc v jednej ruke vtedajšou módnou novinkou - buzikapsou. Myslel som si, že chce zarovno nami dobehnúť na zastávku - že prosto dobieha na autobus. Šialeným tempom zatočil zarovno autobusu a na moste cez Trnávku bol dokonca skôr, ako my. Tam však chlapík zrazu prestal súťažiť s autobusom. Pochopiac, že do vysnívaného parku nedobehne, začal rozopínať opasok a stiahol si gate. Vysoké betónové mostné zábradlie mu zabránilo znečistiť Trnávku z mosta do prosta, preto stiahnuc si i kvietkované trenky urobil ešte zopár prískokov a evidentne v poslednej chvíli, hneď, ako sa končilo to zábradlie, vypučil na veľkú radosť cestujúcich v našom autobuse zadok smerom do parku, a vtedy v ňom pretlaková poistka povolila.
Odvtedy verím, že burčák obsahuje oxid uhličitý. Ten pán sa, dovolím si to takto odborne analyzovať, (prepytujem) neposral. Nie. To čo urobil, by určite v nejakej talentovej súťaži priviedlo Rytmusa do nadšenia. Pána to trochu prehlo, zachvel sa, a gejzír za ním sa zmenil na turbulentne sa víriacu žltohnedú hmlu.
Potom sme zastavili na zastávke a do narvaného autobusu sa zmestilo ešte zo štyridsať jarmočníkov. Problém nastal, keď poslední dvaja chceli naložiť i svoj jarmočný nákup - naftové kachle úctyhodných rozmerov. Šofér ich nechcel zobrať, lebo i tak bol problém zatvoriť dvere, ale oni boli neodbytní. Používali svojrázny argument:
"Totok je dobrovodský autobus a my ideme na Dobrú Vodu, tak šeckých, kerí néjdú na Dobrú Vodu vyhocte, lebo totok je dobrovocký autobus."
Keď sa do toho sa zamiešal ešte aj ten splynovač z parku, ktorému sa evidentne uľavilo, ale v opitosti si neuvedomoval, že tá žltohnedá hmlovina z neho ešte stále intenzívne razí a snažil sa tiež nastúpiť, bolo to už na šoféra priveľa a vyrazili sme zo zastávky i s polootvorenými dverami - snáď v nádeji, že ich zavrie, až sa to nejako utrasie.
Tí Dobrovodčania s naftovými kachľami sa nám hrozili päsťami. Aj ten splynovač sa nám možno chcel hroziť päsťami, ale zrazu sa chytil za brucho, zvláštne ho skrútilo a z ničoho nič, opäť efektne mávajúc buzikapsou, sa rozbehol do parku.
* Poznámka autora: Schválne píšem „burčÁk“ a nie „burčIAk“, lebo ten nápoj sa volá burčÁk, a nie burčIAk, pretože všade, kde sa tento mok dorába, či už rôznymi chemicko-alchymistíckými postupmi, alebo ojedinele aj prirodzeným kvasením hroznového muštu, sa tento nápoj volá burčÁk.
©Peter Roháč 8.9.2012
Benjamín Škreko
Cigória
Babka Gizela mala silné sociálne cítenie. Vždy, keď žobrák Jano odrapotal pri plote svoje otčenáše, zavolala ho do dvora, usadila na klát a dala mu do plechového hrnčeka cigórie.
"Dobrá je?" opýtala sa ho raz ako obyčajne, keď si chlipol.
"Jaká len, gazdzinka! Ani si lepšú nevím prectavit."
"A keby son ci tam šprtla trocha rumu?“
„Och, ani nehovorte...“ slintal Jano.
„Ale no tak ukáž...“ vzala mu babka hrnček, iba sa otočila vo dverách a podala mu kávu, aká bola. „Ščúl okoštuj.“
Jano si upil a prevrátil od predstieraného šťastia oči, aby svoju dobrodinku neurazil.
"Nech ván to pámbo nebeský oplací!"
"Prosín ta, čo by sme s takú sprostoscu zatažuvali rovno pána Boha," zohla sa babka po sekeru. "Ked dopiješ, narúbeš mi za dva koše dreva a zme si kvit."